Jediná socha nemeckého vojaka na okupovaných územiach

V mestečku Goirle na juhu Holandska stojí malá bronzová socha. Postava v uniforme má na hlave typickú nemeckú prilbu. Je to jediná socha nemeckého vojaka z druhej svetovej vojny, ktorú postavili obyvatelia na územiach, ktoré predtým okupovali nacisti. Čo bolo dôvodom?

Socha vojaka zaujme aj tým, že v rukách nemá zbraň. Namiesto toho nesie pod pazuchami dve malé deti. Tie presne pred 81 rokmi, 6. októbra 1944, zachránil a sám pritom prišiel o život. Napriek týmto okolnostiam socha aj po desaťročiach od vojny vyvoláva kontroverzné reakcie.

Vojak sa volal Karl-Heinz Rosch a narodil sa 3. októbra 1926 v Meissene pri Drážďanoch. Bol nechceným dieťaťom, ktoré vychovali starí rodičia. Vlastných rodičov takmer nevídal. Ako študent mal len zopár priateľov, podľa ktorých bol uzavretý do seba a melancholický. Rád sa túlal po lese sám so svojím psom a túžil stať sa lesníkom.

Plány mu však zhatila vojna. Situácia na bojiskách sa pre Nemecko neustále zhoršovala a tak ho v lete 1944 vo veku len 17 rokov odviedli do armády. Absolvoval iba dvojtýždňový výcvik a potom ho poslali na západný front. Nasadený bol v okupovanom Holandsku. Zachovalo sa viacero svedectiev, podľa ktorých pomáhal miestnym obyvateľom. Varoval ich napríklad pred chystanými raziami.

Tri dni po jeho 18. narodeninách, 6. októbra 1944, Roschova čata čelila spojeneckému útoku. Bránili farmu v Goirle, keď si Rosch všimol, že na dvore sa hrajú dve malé farmárove deti a nevšímajú si streľbu okolo. Bol to Jan Kilsdonk a jeho sestra Toos.

Rosch vybehol zo svojej pozície, vzal obe deti pod pazuchy a zaniesol ich do úkrytu v pivnici. Keď sa vracal naspäť, priamo na mieste, kde sa predtým hrali deti, ho zasiahol delostrelecký granát. Nemal žiadnu šancu, výbuch ho roztrhal na kusy.

Roschove pozostatky pochovali na mieste. Pár rokov po vojne ich premiestnili na nemecký vojenský cintorín v Ysselsteyne. O záchrane detí i o jeho predchádzajúcej pomoci obyvateľom sa verejne nehovorilo. Bol to predsa príslušník okupačného vojska a nálada v Holandsku im nebola vôbec naklonená.

Dokonca ani Roschovi príbuzní, ktorí po rokoch navštívili jeho hrob i miesto, kde zomrel, sa okolnosti jeho smrti nedozvedeli. Až v roku 2004 Jan a Toos Kilsdonkovci rozpovedali svoje svedectvá a Roschov príbeh sa stal verejne známy.

V roku 2008 sa bývalý radný mestečka Goirle, Herman van Rouwendaal, ktorý mal vtedy 76 rokov, začal so skupinou priateľov usilovať o pomník pre Roscha. Narazili však na značný odpor. „Niektorí Holanďania uviazli v čierno-bielom spôsobe myslenia. Nemci boli všetci nacisti a Holanďania boli všetci dobrí. To, že aj medzi nami boli odporné charaktery, ktoré napríklad zradili Židov a okradli ich, neradi počúvajú,“ citoval v roku 2015 Hermana van Rouwendaala server War History Online.

Mestská rada po dlhých jednaniach odmietla podporiť pamätník pre Roscha s tým, že uctenie si vojaka Wehrmachtu je stále „spoločensky príliš citlivé“. Obávali sa tiež, že by sa v Goirle mohli schádzať neonacisti. Okrem peňazí preto odmietli poskytnúť aj verejné pozemky.

Rouwendaal s priateľmi sa však nevzdali. Peniaze získali verejnou zbierkou a sochu od umelkyne Riet van der Louw postavili na súkromnom pozemku pred domom staršieho človeka, ktorý Roscha zažil počas okupácie. Socha je tam dodnes aj s nápisom, ktorého posledná veta stojí za zapamätanie: „Pre všetkých, ktorí činia dobro v časoch zla“.