Ukrajinská armáda potrebuje muníciu. Rovnako dôležitá je však aj psychologická pomoc pre jednotlivých vojakov

V zbierke Munícia pre Ukrajinu sa za prvý týždeň podarilo získať už viac ako 3,2 milióna eur. Na túto sumu sa poskladalo takmer 53-tisíc ľudí. Futurearmy.sk je mediálnym partnerom tejto zbierky. Partnerom kampane je aj iniciatíva Mier Ukrajine, ktorá nedávno rozbehla aj iný projekt. Jeho cieľom je liečiť vojnové traumy ľuďom z Ukrajiny. Minulý mesiac absolvovala rehabilitačný pobyt vo Vysokých Tatrách prvá skupina ukrajinských vojakov, vojačiek a veteránov. Redakcia Futurearmy.sk mala možnosť sa s nimi porozprávať.

Našimi partnermi pri rozhovore boli manželia Vitalij a Jelizaveta, ktorí sú aktívnymi vojakmi ukrajinských ozbrojených síl a Oleksij, ktorý pred 6 mesiacmi už dokončil službu v armáde a teraz je veterán. Predtým bol zdravotníkom. Vitalij bojuje už od roku 2015 a predtým pracoval v IT sektore. Jelizaveta vstúpila do ozbrojených síl v roku 2022 po tom, čo sa začala plná ruská invázia. V civile bola prekladateľkou a učiteľkou cudzích jazykov a pracovala aj v marketingu na sociálnych sieťach.

Jelizaveta a Vitalij sa poznali už predtým, no ich vzťah sa začal až v roku 2022. Svoju vojenskú službu začali ako dobrovoľníci a slúžili na veliteľstve pre špeciálne operácie. Obaja boli vyčerpaní, mali zdravotné problémy a potrebovali rehabilitácie. Mali napríklad problémy s kolenami, lebo nosili na chrbte ťažké batohy. Pred pár mesiacmi zmenili jednotku. Vitalij je teraz inštruktorom FPV dronov a jeho manželka je inštruktorkou taktickej medicíny v rovnakom útvare.

Pobyt na Slovensku si veľmi užívali. „Môžeme relaxovať, chodiť po horách, vychutnávať si prekrásne výhľady a skvelé jedlo. Môžeme sa úplne uvoľniť. Na Ukrajine to nie je možné. Aj keď sa snažíte mať nejaký oddych, váš veliteľ vás vždy nájde,“ hovorí s úsmevom Jelizaveta. Vitalij sa priznal, že hory sú jeho životom. Chodí po nich už viac ako 20 rokov – od svojich osemnástich. Priznal, že pobyt v Tatrách je pre neho ako návrat k normálnemu životu. „Je tu úplne iným človekom. Poznám svojho manžela a viem, ako sa obyčajne správa. Pred dvoma dňami večer dokonca sám od seba tancoval, čo je veľmi neobvyklé. Spýtala som sa ho, prečo to robí. Povedal, že je konečne v horách,“ dodala očividne šťastná ukrajinská vojačka.

Oleksij bol počas rozhovoru vážnejší. Pobyt u nás sa ale veľmi páčil aj jemu. „Po prvé, veľmi nás teší, že Slováci sú veľmi priateľskí a prijímajú nás tu. Na druhej strane, ako veterán som veľmi rád, že Slováci nás podporujú, pretože si myslíme, že bojujeme za celý demokratický svet. Preto je pre nás veľmi dôležité vidieť, že Slováci nás vítajú a podporujú. Dáva nám to pocit zadosťučinenia, lebo vidíme, že nie sme sami a Slováci sú pripravení nám pomôcť,“ povedal Oleksij a Vitalij na neho nadviazal: „Úprimne, je veľmi ťažké bojovať s pocitom, že ste sami. Preto je podpora pre nás naozaj veľmi dôležitá. A my vieme, koľko ste nám toho poskytli – protivzdušný systém, stíhačky, delostrelectvo… Aj teraz, keď sa zmenila vláda a Fico je ruskou bábkou, je pre nás dôležité, že ľudia zo Slovenska nám ďalej pomáhajú a chcel by som im poďakovať z hĺbky môjho srdca.“ K poďakovaniu sa pripojila aj Jelizaveta: „Je to veľmi depresívne, pretože situácia na Ukrajine je naozaj ťažká. Máme nedostatok ľudí, aj nedostatok zdrojov. Preto za všetko naozaj zo srdca ďakujeme.“

Munícia a psychológovia

Zaujímali sme sa, aké sú podľa nich najurgentnejšie veci, ktoré Ukrajina potrebuje zo Západu. Podľa Vitalija sú to Patrioty, viac delostrelectva a munície pre húfnice či mínometných granátov a drony, pretože vojna sa od roku 2014 výrazne zmenila. „Ten, kto má drony, má veľkú výhodu. Momentálne 80 percent ruských strát spôsobujú drony. Iba 20 percent strát spôsobuje delostrelectvo, rakety a ďalšie zbrane. (Nižší podiel delostrelectva je však spôsobený aj nedostatkom munície. Keď mala Ukrajina dosť munície, spôsobovalo najväčšie straty práve delostrelectvo – pozn. red,) Preto veľmi potrebujeme viac delostrelectva a drony. A treba nám aj prostriedky elektronického boja, ako sú napríklad rušičky dronov,“ povedal Vitalij.

Oleksij mu však hneď skočil do reči. „To, čo Ukrajina potrebuje, treba rozdeliť na dva kontexty. Prvé je to, čo potrebuje ukrajinská armáda, aby mohla pokračovať v boji. A druhé je to, čo potrebuje ukrajinská spoločnosť a osobitne veteráni. Vitalij hovoril o potrebách armády. My ako spoločnosť vojnových veteránov chceme pomôcť vojakom, ktorí vo vojne trpeli. Uvažujeme o Slovensku ako o krajine, kde môžu títo veteráni dostať pomoc, podporu a rehabilitáciu. Vzdialenosť nie je veľká, ale je tu vysoká úroveň bezpečnosti, ktorú na Ukrajine nemáme, a ktorú títo ľudia potrebujú, aby sa zotavili. Preto s vami potrebujeme spolupracovať,“ doplnil.

Nedostatok ľudí

Problémom podľa Vitalija je, že Ukrajina nemá dosť ľudí. „Ja bojujem deväť rokov a som naozaj veľmi vyčerpaný. Som poškodený a potrebujem operácie. Moja manželka bojuje od roku 2022 a je tiež unavená,“ vraví Vitalij. Spolu s manželkou však obaja hovoria, že spravia všetko, čo môžu. „Žiaľ, nevieme predpovedať, čo sa stane v budúcnosti. Ale vyčerpali sme svoje zdroje. Veľa ľudí nechce ísť do armády a položiť život. Nie sú pripravení zomrieť alebo utrpieť zranenie. A ľudia, ktorí bojujú už dlhšie, sú buď príliš vyčerpaní alebo príliš zranení na to, aby pokračovali. To je najväčší problém,“ dodáva Jelizaveta. Ona aj jej manžel sa po pobyte na Slovensku vrátili do armády, nemali na výber. Oleksij sa pokúša vytvoriť spolok veteránov, komunitu, ktorá bude poskytovať rehabilitácie, pobyty v horách a podobné aktivity. „Nechceme zostať na Slovensku, radi sa vrátime na Ukrajinu, pretože tam máme veľa nedokončených vecí – ako vojaci i ako veteráni,“ povedal Oleksij.

Ako môžu Slováci pomôcť pri vytváraní tejto spoločnosti a pomôcť veteránom? „Myslíme si, že pobyt nášho tímu tu už je začiatkom tohto procesu rehabilitácie. Už nám veľmi pomáhate,“ povedala Jelizaveta a Oleksij ju doplnil s tým, že sú dva hlavné smery rehabilitácie. Fyzická, do ktorej sú zapojené zdravotnícke inštitúcie a psychologická. „Potrebujeme tento proces rozšíriť a robiť ho vo väčšej mierke. V podstate to, čo tu robíme, vezmeme ako základ a budeme v tom pokračovať ďalej a ďalej, aby sme pomohli viac ľuďom. Potrebujeme viac peňazí a viac času, aby sme im poskytli pobyty na zotavenie,“ dodal Oleksij.

„Môj manžel a Oleksij už pred nejakým časom začali brávať veteránov do hôr na Ukrajine. Videli, že to naozaj účinkuje, že to mení ľudí a dáva im vnútornú silu, aby pokračovali v boji, alebo aby sa znovu začlenili do civilného života, čo tiež nie je ľahký proces,“ povedala Jelizaveta.

Podľa celej trojice je dôležité vedieť, o akom rozsahu sa môžeme baviť. Môžu totiž pokračovať v malých projektoch, ale radi by to robili vo väčšej miere. Je tiež dobré to organizovať v susedných krajinách a nie priamo na Ukrajine, pretože mentálne je treba cítiť vyššiu mieru bezpečia. „Vidíte, že život beží normálne a ľudia robia bežné veci, nelietajú nad vami lietadlá a rakety. Je to úplne iné ako na Ukrajine. U nás dokonca aj v mestách, ktoré nie sú blízko pri fronte, cítite, že prebieha vojna. Máte poplachy, ľudia sa schovávajú v krytoch, je to iná atmosféra. Preto chceme tie rehabilitačné pobyty v krajinách, kde sa veteráni môžu cítiť bezpečne a uvoľniť sa,“ tlmočila Jelizaveta ta všetkých.

„Pobyt na Slovensku nám pripomína život, ktorý sme nie tak dávno viedli aj my. Pripomína nám život, za ktorý bojujeme. Momentálne nie je možné mať takýto pocit na Ukrajine. Aj keď ste mimo miesta intenzívnych bojov, stále vidíte a cítite, čo vojna urobila našej krajine. Občas potrebujete motiváciu a pripomenutie, že takýto život je stále možný aj u nás. Že máme za čo bojovať,“ dodal vážne Oleksij.

Trpia všetci

Na otázku, koľko ukrajinských veteránov asi odhadom trpí post-traumatickým syndrómom, odpovedala Jelizaveta okamžite bez najmenšieho zaváhania: „Myslím, že každý vojak, ktorý bol na skutočnom bojisku a nie niekde v tyle, potrebuje pomoc“.

„Vojna na Ukrajine nie je ako žiadna vojna, v ktorej v nedávnych dobách bojovali napríklad Američania. Skúsenosti, ktoré majú USA, preto neplatia pre Ukrajinu. Vojna u nás je úplne iná,“ povedal Oleksij a Vitalij ho doplnil: „Je to ako prvá alebo druhá svetová vojna. Je do nej zapojených veľa ľudí, a každý z nich má mentálne problémy. Nejde len o post-traumatický syndróm, ale aj o depresie, demotiváciu, úzkosti, obavy z toho, čo sa s vami stane…“ Na záver už len Jelizaveta dodala, že mnoho ľudí na Ukrajine má z toho samovražedné sklony.

„Veľa z týchto problémov má na svedomí neustále bombardovanie ruským delostrelectvom. Vojaci majú pri tom veľa otrasov. Keď prežijete prvý, tak ste ešte normálni. Ale potom príde druhý, tretí a ďalšie a ďalšie. To vám naozaj zmení myseľ. Preto sa obávame, že príliš veľa ukrajinských vojakov potrebuje takéto rehabilitácie a preto nás zaujíma rozsah tohto projektu. Príliš veľa ľudí trpí tým, čo nám Rusko urobilo. Trpíme tým aj my. Ja chodím k terapeutovi, obaja berieme antidepresíva. Ale to nie je najhoršie. Najhoršie je, keď stratíte nádej. Nádej, že sa to jedného dňa skončí. Vtedy ste vyčerpaný a každý deň robíte tie isté veci a kladiete si tie isté otázky – a trpíte tým. Tu na Slovensku môžete cítiť aspoň trochu nádeje,“ povedala Jelizaveta.

„Psychologickú pomoc veteránom na Ukrajine poskytujú iba mimovládne organizácie, ale to nestačí, Nemôžu pokryť potreby všetkých ľudí. Preto hľadáme pomoc zvonka. Chceme niečo urobiť sami, s našimi priateľmi a komunitou. Bojím sa, že návrat do normálneho života po vojne bude peklo,“ pokračovala Jelizaveta a Oleksij na ňu nadviazal: „Nemôžeme čakať, kým sa vojna skončí. Naša vojna trvá už desať rokov. Nevieme, ako dlho ešte potrvá. Môže to byť päť rokov, môže to byť desať. Potrebujeme obnoviť naše komunity a potrebujeme vašu pomoc hneď teraz, aby sme pomohli našim ľuďom a postarali sa o ich duševné zdravie. Musíme sa s tým naučiť žiť teraz, dokonca aj počas vojny. Nemáme totiž na výber. Ak premeškáme príležitosť psychologicky pomôcť ľuďom teraz, nebudeme mať žiadnych ľudí v budúcnosti, aby obnovili krajinu.“

Oleksij uviedol, že je potrebné vytvoriť koncept fyzickej i psychologickej pomoci veteránom. „Neustále pribúdajú ďalší a ďalší veteráni, ktorí ukončili službu v armáde a ak im nebudeme pomáhať priebežne, tak ich zrazu bude príliš veľa.“ povedal Oleksij. Vitalij mu oponoval: „Koncept už máme, ale musíme ho rozšíriť. Teraz robíme s malými skupinami vojakov. Nemáme dosť manažérov, ktorí by to riadili, a nemáme peniaze.“

Na záver si všetci opäť pochvaľovali to, čo zažili v Tatrách. „Pre mňa je to prvá skúsenosť s takouto rehabilitáciou a neviem slovami vyjadriť to, ako sa cítim. Keď ste s ľuďmi, ktorých poznáte a ktorí vás chápu, keď vidíte, že aj ľudia, ktorí vás nepoznajú, sa vám snažia pomôcť, dáva vám to veľa viery, že normálny život je možný – veľkú vieru v ľudstvo,“ povedala Jelizaveta.

„Pobyt na Slovensku mi dáva pocit bezpečia pretože viem, že Rusi sem nestrieľajú rakety. Mám pár dní na to, aby som si obnovil myseľ a cítil sa bezpečne,“ dodal Oleksij. Vitalij pridal ešte jeden postreh: „Rozprávali sme najmä o veteránoch, ale my s Jelizavetou sme aktívni vojaci a pracujeme bez voľného dňa od roku 2022. Teraz môžeme nemyslieť na to, že sme v armáde, rozprávať sa a mať sa radi. Dnes bol skvelý deň, boli sme na kajakoch a bolo to veľmi príjemné. Na nič sme nemuseli myslieť.“

Zbierka na terapeutické pobyty ukrajinských vojakov a vojačiek prebieha tu.

Na muníciu pre Ukrajinu zas môžete prispieť tu.