Ilustračná snímka vrtuľníka AH-1Z Viper americkej námornej pechoty. Zdroj: USMC
Názory

Ako by to bolo s využitím „slovenských“ Viperov na Ukrajine?

Čitateľ sa nás opýtal, aký máme názor na vrtuľníky Viper, ich prípadné smerovanie na Ukrajinu a to, či ich nakoniec minister obrany Robert Kaliňák predsa len zaobstará. Začal som mu písať odpoveď, ale trochu sa rozrástla a nakoniec je z nej tento článok.

V prvom rade ide o môj osobný názor a nehovorím za celú redakciu. A podľa mňa to bola výhodná ponuka a je škoda, že sa k nej posledný rok staviame viac-menej odmietavo. Výhodná bola nielen cenovo či schopnosťami tohto zbraňového systému, ale aj tým, že tieto helikoptéry už má aj Česko a prípadná spoločná údržba či nákup dielov a munície by preto mohli byť lacnejšie.

Mnoho ľudí, vrátane odborníkov, ktorých si vážim, tvrdí, že bitevné vrtuľníky už zastarali a boli nahradené dronmi. Je pravda, že moderná pechota sa naozaj bez malých prenosných dronov už nezaobíde. Sú nenahraditeľné pri prieskume, ale aj ako prostriedky priamej podpory.

Takéto drony sú však určené len na krátku vzdialenosť. Väčšina FPV dronov má malý dosah (niekoľko km), na zničenie tanku obyčajne treba viacero zásahov a stále sú málo odolné proti rušeniu. Schopnosti dronov a tiež obrana proti nim sa budú v najbližších rokoch ešte búrlivo vyvíjať a ťažko odhadnúť, aký bude výsledok. Naproti tomu raketa Hellfire z helikoptéry AH-1Z Viper je osvedčená, má väčší dostrel, možno ju použiť mimo dosahu prenosných protilietadlových rakiet, na tank stačí jeden zásah a rušenie ju neovplyvňuje.

Čo sa týka bojov na Ukrajine, aj tam sa bitevné vrtuľníky stále uplatňujú. Rusi úspešne použili svoje Ka-52 pri zastavení ukrajinskej ofenzívy vlani v lete. Vtedy sa prejavila ich schopnosť zasiahnuť obrnené vozidlá na vzdialenosť okolo 10 km – teda mimo dosah prenosných protilietadlových rakiet.

Ukrajinci sú trochu v inej situácii. Rusko má v blízkosti frontu silnejšiu protilietadlovú obranu, ktorú netvoria len prenosné rakety, ale aj mobilné prostriedky s väčším dosahom. Ukrajinské helikoptéry Mi-24 tak neútočia priamo, ale uchyľujú sa len k odpaľovaniu neriadených rakiet po balistickej krivke z bezpečnej vzdialenosti.

Vipery by ale mohli Ukrajinci využiť pri operácii, aká momentálne prebieha v Kurskej oblasti – čiže pri manévrových bojoch, kedy neexistuje fixná opevnená frontová línia, za ktorou možno nahromadiť prostriedky protivzdušnej obrany. Helikoptéry by pritom mohli spolupracovať s prieskumnými dronmi, ktoré by im odhaľovali ciele a varovali pred PVO.

Problém pre Ukrajinu je v tom, že 12 Viperov je pre jej potreby dosť málo. To by sa ale mohlo vyriešiť nákupom ďalších Viperov priamo z výroby (čo by bolo pre firmu Bell dokonca ešte výhodnejšie). Treba však brať do úvahy aj čas potrebný na vyškolenie posádok a pozemného personálu. To by nemuselo trvať tak dlho, ako v prípade pilotov F-16. Prekážkou by však určite bolo nedostatočné ovládanie angličtiny, ako to je aj pri výcviku ukrajinského personálu na F-16.

Z týchto dôvodov sa to môže spojencom javiť ako zbytočné plytvanie času a prostriedkov na niečo, čo Ukrajinci nepotrebujú tak urgentne ako delostrelectvo, protivzdušnú obranu, atď. Žiaľ, aj s dodávkami týchto urgentných vecí Západ veľmi mešká, preto to s Vipermi pre Ukrajinu nebude až také horúce.

Ako horúca téma sa to ale nejaví ani pre Slovensko. Keď chcel minister Kaliňák začiatkom tohto roka vymeniť zľavu na vrtuľníky za zľavu na systém Patriot, neváhal okamžite vycestovať do USA a rokovať o tom. Ukázal, že mu na tom záleží, hoci s touto snahou neuspel.

Teraz sa ministerstvo vyhovára, že stále nemá oficiálnu ponuku, čo sa Viperov týka. Ak by na nich ministrovi záležalo, tak by sa ale mohol na tú ponuku opýtať. Možno aj vycestovať do USA ako v januári, keď ich chcel vymeniť. Ukazujeme tým, že o ne vlastne veľmi ani nestojíme.

Druhá vec je, že už teraz chce ministerstvo obrany minúť veľa peňazí na iné nákupy, hoci verejné financie sú v zlom stave a treba uťahovať opasky všade, kde sa dá. V tejto situácii by asi voličom ťažko vysvetlili ďalší zbrojný nákup, aj keď je z dlhodobého hľadiska výhodný. Navyše ide o nákup z USA, ktorý pred voľbami všemožne spochybňovali. To by sa voličom vysvetľovalo o to ťažšie. Hoci, toto nebude až taká veľká prekážka – stačí sa pozrieť, ako bez problémov privítali prvé F-16 na Slovensku.

Aby som to nejak ukončil a zhrnul, môj názor je, že bitevné vrtuľníky a malé prieskumné a FPV drony sa ideálne dopĺňajú. My nemáme ani jedno, ani druhé. A nezdá sa, že by sa to nejak skoro zmenilo.

4 thoughts on “Ako by to bolo s využitím „slovenských“ Viperov na Ukrajine?

  • Keď ide o drony , prečo v porovnávaní zužujete ich spektrum len na FPV drony ? A ani tie nemajú dnes dosah len pár kilometrov.
    Ja tvrdím že rolu pre CAS postupne preberú stealth drony, ktoré sa vyvíjajú. Ich primárna rola síce má byť podpora pre stíhačky na vzdušný boj ale neskôr sa stanú univerzálnymi bojovníkmi. Nebudú kopírovať terén ale odhadzovať stand off muníciu zo stredných a veľkých výšok.
    Vrtuľníky sú dns ohrozené PVO hlavne na rovinách, kde sa niet kde schovať . Čo je prípad ukrajiny. Našiel som názor nejakého dôstojníka, že v súčasnej dobe musia spolupracovať cez datalinky s prieskumnými dronmi od mikro po kategoriu MQ9 reaper. A musia mať zbrane s dosahom 15-20km. Drony im budú pomáhať aj ako laserové označovače cieľov.

    Reply
    • V prvom rade ďakujem za kvalitný a podnetný komentár.

      FPV drony som si vybral preto, lebo ide o najčastejší prostriedok priamej podpory, ktorý frontové jednotky používajú. Samozrejme, že sa hľadajú spôsoby, ako predĺžiť ich dosah – niektoré s povzbudivými výsledkami, iné menej. To považujem za súčasť toho búrlivého vývoja dronov, ktorý v texte spomínam. Drony s dlhším dosahom som však zámerne vynechal, pretože pôsobia hlbšie v tyle, kam vrtuľníky nikto nevysiela.

      To, že sa vrtuľníky neuplatnia na rovinách, som si myslel aj ja. Rusi ich však vlani dokázali využiť v Záporožskej oblasti. Útočili s nimi na maximálnu možnú vzdialenosť a využívali to, že Ukrajinci nemohli bližšie k frontu presunúť účinnejšie prostriedky PVO. Samozrejme, že pritom mali nejaké straty, ale na tie Rusi veľký ohľad neberú. Najväčšie straty, po ktorých museli ostatné helikoptéry stiahnuť preč, utrpeli až pri útokoch raketami ATACMS na vrtuľníkové základne. To je však už úplne iná téma, to som tam nechcel pliesť.
      Paradoxne, Ukrajinci pri svojich vrtuľníkových útokoch neriadenými raketami musia lietať k frontu ešte bližšie. A tiež pri tom majú straty len pomerne zriedka. V poslednom období stratili asi najviac helikoptér tiež pri ruských raketových útokoch na predsunuté základne.

      Tie stealth drony so stand off muníciou sú zaujímavá a dosť logická úvaha. Súhlasím s tým, že týmto smerom by sa mohol vývoj uberať.

      Reply
      • Teda AFU nemá dosť prostriedkov ako zatočiť s helikopterami, ktoré sa priblížia k fronte.
        Vozidlá sú ľahko objaviteľné, vrtuľníky lietajú nízko a ak pália z väčšej vzdialenosti…
        Pár mojich nápadov:
        Mohla by im pomôcť pasívna sieť elektrooptických senzorov. Dnes existujú upútané drony napájané zo zeme, ktoré by mohli sledovať terén z výšky napr 100 metrov. Taký dron stačí mať pripojený ku generátoru na korbe offroadu napríklad.
        V budúcnosti budú vrámci PVO útočiť na vrtuľníky aj automatické ručne prenášané drony vybavené dúchadlami. Zasiahnu na podstatne väčšiu vzdialenosť, než stugny alebo manpady. Videl som drony, ktoré dosahujú rýchlosť 300+km/h.

        Reply
        • Niečo podobné – teda sieť senzorov – už skúšajú. Len sú umiestnené na malých balónoch a slúžia na odhaľovanie miest, odkiaľ sú vypúšťané ruské drony. Ruským operátorom potom posielajú „pozdravy“.

          Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *